Zhodou náhod sa mi narodil syn. Viac detí sme s mojou manželkou nemali a prišlo mi to ako znamenie, že môžem napraviť to, čo sa môjmu otcovi nepodarilo. Lenže nastal problém, ktorého som sa obával. Ani ja som so svojím synom nemal vôbec nič spoločné. Trápilo ma to? Áno a veľmi. Dal som si predsa nejaký sľub. Na základe toho som si povedal, že musím urobiť všetko preto, aby som nám obom našiel spoločnú záľubu, ktorá nás bude napĺňať, nech sa bude diať čokoľvek.
Začal som nad tým rozmýšľať.
Dlho som nevedel na nič prísť, no nakoniec mi to došlo. Najlepšie bude, keď začneme chodiť na ryby. Nakúpil som nám návnady, udice a rôzne iné veci a čakal som, ako môj syn zareaguje. Spočiatku bol veľmi skeptický. Nemyslel si, že sa bude vedieť na brehu rybníka nejako zabaviť. No postupom času ho to naše spoločné vysedávanie začalo priam neuveriteľne baviť. Dlho sme sa rozprávali o rôznych veciach, ktoré ho trápia, o jeho cieľoch do budúcna a ja som sa nezmohol na nič iné, len na úsmev. Dúfam, že aj on si so svojím synom vytvorí nejakú tradíciu. Možno budú tiež chodiť na ryby. Človek predsa nikdy nevie.